ako
ihla do ľadu
nebadaný
žblnkot spodných vôd
prísne
pery obeleli-stvrdli
nemožno
z nich vyčítať
krídlatú
auru vkreslenú
v
pohľade za ňu
*
môžeme
otláčať prsty
do
poddajného vosku
ostrie
si vyhladzuje póry
listy
spriehľadnievajú
na
slnku
ktoré
sa mocuje s krotkým
uhýbaním
snehu
niekde
sa ešte zatnú do záveja
prievanom
vmetú prísľub ďalších
práve
keď močím
Tvoja tvorba je úžasná, príliš úprimná a dusivá.
OdpovedaťOdstrániťMáš môj obdiv.
úprimnosť sa väčšinou nevypláca ale kvôli takémuto obdivnému komentu ju určite neľutujem. Mimochodom neváhaj komentovať aj naďalej a pokojne aj kritizovať ;)
OdpovedaťOdstrániť